Agility  
                                                                                      

Tento šport k nám prišiel z Anglicka, kde asi pred 25 rokmi vznikol podľa vzoru konských parkúrov. V zahraničí je silne podporovaný celým radom veľkých výrobcov hlavne psích krmív. U nás sa o tomto športe nedá povedať, že by bol ešte „v plienkach“. Výcvikové kluby, agility tábory, dobre organizované veľké množstvo závodov a kvalitná reprezentácia závodných tímov - to všetko naznačuje, že je rozvoj tohto športu na správnej ceste, teda skôr v správnych rukách.

O agility sa hovorí, že je to vrtkosť na šiestich nohách. Nadšenie, ktoré na závodoch predvádza psovod so svojim psom pri zdolávaní nás utvrdí v tom, že výcvik je prevádzaný formou radostnej hry. Pes musí byť maximálne ovládateľný a poslušný. Na závodoch totiž pes nesmie mať ani obojok ani vodítko. Vzniknuté puto medzi psom a psovodom pri výcviku i hre je veľmi dôležité pre dokonalú súhru na psom parkúre. Podstatná je nielen rýchlosť, vrtkosť, ale i presnosť psa. Preto musí byť psovod od začiatku dôsledný a presný pri nácviku zdolávania prekážok.                                                             
Agility je šport naozaj pre všetkých – dôležitý je iba zdravotný stav či už človeka alebo psa. Môžu ho robiť deti i dôchodcovia, čistokrvní psy i kríženci. Pokiaľ sa však rozhodneme pre vrcholový šport, tak predsa len existujú plemená, ktoré sú pre agility vhodnejšie a tiež na závodoch úspešnejšie. Takisto vrcholných súťaží (napr. majstrovstvá sveta) sa kríženci a psy bez preukazu pôvodu zatiaľ nemôžu zúčastňovať (neumožňuje to FCI). Prevažujúce sú však schopnosti a možnosti daného jedinca bez ohľadu na plemeno. Nesmieme sa však spoliehať len na psa, ale odpovedajúce kvality musí mať i psovod. Začať môžeme i so starším psom, pokiaľ má aspoň základný výcvik v poslušnosti. U šteniat musíme pri nácviku skokových prekážok počkať až ukončia svoj telesný vývoj (záleží na veľkosti plemena) alebo aspoň tieto prekážky maximálne znížiť.
                                                                            
S agility môžeme začať - na niektorom z okolitých cvičísk, ktoré sú na tento šport zamerané. Tieto cvičiská sú väčšinou združené v Slovenskom klube agility a u školených inštruktorov získame v našich začiatkoch dôležitú oporu pri výcviku nášho psa. Pre tých ktorý vo svojom okolí žiadne cvičisko nemajú tu je aspoň možnosť výcvikových táborov. Organizujú sa pre začiatočníkov i pokročilých, pre deti i dospelých. Ďalšia, podstatne náročnejšia možnosť je stať sa inštruktorom agility = prejsť potrebné školenia, ktoré organizuje práve SKA, zložiť skúšky a založiť vlastné cvičisko.
K tomu potrebujeme odpovedajúci priestor = rovná plocha (najlepšie oplotená) s rozmermi asi 20 x 40 m a samozrejme prekážky. Tie si môžeme vyrobiť sami, ale už existujú firmy, ktoré kompletné sady prekážok vyrábajú. Je tiež možné odkúpiť od iného klubu prekážky staršie, ale ešte bezpečné.

Závody sa u nás konajú vo vonkajšom prostredí i v halách väčšinou pod patronátom FCI, takže sa pravidla súťaží líšia od pravidiel v Anglicku alebo v USA. Všetky podmienky upresňuje Skúšobný poriadok agility SR schválený SKA, ten sa snaží vyjsť v ústrety všetkým záujemcom o agility združených v jednotlivých oblastných skupinách.
                                                                                                                                      
Psy sú rozdelení do kategórií podľa kohútikovej výšky psa.

                                      

Okrem bežných závodov sa konajú i celosvetové súťaže medzi klubmi – International Agility Link

Flyball
                                                                                    

Flyball vznikol v 70. rokoch v Kalifornii. Hneď si získal popularitu po celej Amerike, hlavne u majiteľov temperamentných a hravých psíkov, pretože pre psovodov nebol fyzicky náročný. K nám sa dostal cez Veľkú Britániu, Belgicko a Holandsko. Nadšenci, ktorí videli ukážky tejto zábavnej športovej hry na zahraničných výstavách, si prvé vrhacie strojčeky vyrobili sami a začali na nich so svojimi psami trénovať. Neskôr nechala firma vyrábajúce krmivá pre psov vyrobiť dve kompletné sady pre flyball a vášniví psíčkari pre tento šport ho mohli začať propagovať na väčších výstavách a pri rôznych akciách.                                      

Tejto hre sa môžu venovať všetky kategórie psíčkarov i tí, ktorí nemajú žiadnu fyzickú kondíciu. Športuje hlavne pes. Nezáleží na plemene ani na veľkosti, ale menšie plemená majú pre svoju pohyblivosť na závodoch predsa len väčšie šance než napríklad plemená obrie. Dôležitý je zdravotný stav psa, dobrá ovládateľnosť, rýchlosť, chuť hrať sa a záujem o aport. Pokiaľ by sme sa chceli venovať závodom, tak by náš pes nemal byť agresívny a ani príliš bojazlivý. Pri závodoch medzi sebou súperia dve družstvá, každé má štyroch psovodov a štyroch psov, takže pes sa môže dostať do kontaktu s cudzími psami i ľuďmi, preto by nemal byť neznášanlivý.

Športové náčinie – k flyballu potrebujeme odpaľovací box, tenisové loptičky a štyri rovnaké skokové prekážky. Pre nácvik i závody je potrebné nízke ohradenie parkúrov. Box i prekážky môžu mať rôzny vzhľad, ale maximálne miery sú pevne stanovené. Celú sadu – teda loptový strojček (alebo odpaľovací box) i prekážky si môžeme vyrobiť sami alebo si ich nechať vyrobiť. Prípadne priamo kúpiť u firmy, ktorá sa zaoberá výrobou prekážok napríklad pre agility.                           

Výcvik by sme mali začať na niektorom cvičisku, kde sa tejto hre venujú. Väčšinou to bývajú cvičiská agility. Vyvarujeme sa tak zbytočných chýb, ktoré by sme potom pracne a dlho museli napravovať. Táto hra sa zdá na prvý pohľad síce jednoduchá, ale pes pri nej vykonáva niekoľko cvikov (skok cez prekážky, odpálenie loptičky, jej chytenie a rýchle aportovanie), ktoré musí bezchybne zvládnuť, aby sa mohol zdokonaľovať iba v rýchlosti. Môžeme sa tiež prihlásiť na tábor alebo víkend agility, kde sa bude vyučovať i táto hra. Niektoré kluby sa tejto hre venujú i na samostatných víkendoch. Nacvičovať flyball môžeme tiež sami, ale najskôr by sme mali nazbierať čo najviac skúseností z kurzov, zo závodov a akcií kde sme sa s týmto športom mohli priamo stretnúť. Dohodnúť si môžeme i „hosťovanie“ na niektorom cvičisku, kde sa flyballu venujú. Takto môžeme stráviť aspoň pár hodín nácviku tejto hry pod dozorom už skúsených cvičiteľov.   

Závody sú organizované väčšinou podľa pravidiel NAFA (North American Flyball Association). U nás sa ich už koná niekoľko ročne. Atraktívnosť flyballu spočíva v tom, že spolu súťažia dve družstvá. Každé má štyroch psovodov so štyrmi psami a svoj ohradený parkúr. Psovod svojho psa posiela cez štyri prekážky postavené v rade za sebou, ich výška je nastavená podľa najmenšieho psa v družstve. Po prekonaní prekážok pes stlačením pedálu na vrhacom boxe odpáli loptičku. Ten chytí a čo najrýchlejšie aportuje svojmu psovodovi späť, znovu cez všetky prekážky. Pretože o víťazstvo rozhoduje rýchlosť i presnosť, dohliada na obe družstvá niekoľko rozhodcov. Pre divákov je potom atraktívna nielen rýchlosť psa, ale i krkolomné skoky, pri ktorých pes chytá loptičku.

Frisbee

                                                                                             

Hádzanie lietajúceho taniera psovi je výbornou hrou, ale i užitočným doplnkovým športom trebárs k agility. Pes sa pri ňom precvičuje v obratnosti a rýchlosti a tiež v aportovaní.
V zahraničí sa poriadajú už i rôzne súťaže. U nás sa zatiaľ s touto hrou stretávame v podobe pútavých ukážok pre divákov na výstavách a iných športových akciách.

Je to skvelá hra - hlavne pre majiteľov temperamentných a hravých psov. Pes pri chytaní disku prevádza rôzne výskoky a krkolomné obraty. Preto by sme mali i pri tejto zdanlivo nenáročnej hre zvážiť jeho fyzické možnosti. U mladých psov, hlavne veľkých plemien, by sme mali počkať s intenzívnym tréningom až bude ukončený vývoj jeho pohybového aparátu. Staršiemu zdravému psovi táto hra len prospeje.
                                                                                           
Disk – môžeme kúpiť takmer v každom väčšom obchode s potrebami a kŕmením pre psov. Vyrába sa z plastu alebo z pevnej látky (z ktorej sa šijú batohy) v pekných pestrých farbách, rôznych tvarov i veľkostí. Psy majú radšej disky látkové. I keď majú menšiu životnosť, zvlášť opatrnejším psom sa lepšie chytajú bez rizika poranenia. Plastové sú vhodné pre tvrdšie alebo už dobre trénované psy. U tohto druhu disku musíme dávať pozor, aby sme psa hlavne v začiatkoch tréningu nezranili a tým ho od ďalšej hry neodradili. Poškodený disk by sme mali včas vymeniť za nový, pretože pri hodu už nedrží predpokladaný smer a mohol by ohroziť psa i psovoda.  

Disky, ktoré sa predávajú v športových potrebách, nie sú pre hru so psom vhodné. Spravidla sú vyrobené z menej pevného a odolného materiálu než taniere pre psov. Pokiaľ by ich rozhrýzli, mohli by ich úlomky i prehltnúť a zraniť sa. Nikdy takisto nenechávame psovi disk na hranie bez dozoru psovoda.

Výcvik – vždy trénujeme na rovnej, najlepšie trávnatej ploche. Podklad by nemal kĺzať, aspoň nie v začiatkoch výcviku. V okolí by nemali byť stromy alebo väčšie predmety, o ktoré by sa v zápale hry pes mohol zraniť. Takisto by to malo byť ďalej od rušných ciest, kde jazdia autá. Ideálna je záhrada, lúka, voľné ihrisko alebo nefrekventované parkovisko. Mäkký – teda trávnatý podklad je pri tréningu optimálny.
Psa najskôr s diskom musíme zoznámiť. Podávame mu v ňom maškrty alebo iné kŕmenie. Neskôr si disk pohadzujeme a potom mu ho skúsime ponúknuť. Pokiaľ pozná pes povel - vezmi, je to ľahšie, ale každý pes, ktorý rád aportuje po disku rád chňapne. Môžeme mu ho na kratšiu vzdialenosť i hádzať, ale pozor, aby sa nenaučil disk iba aportovať – teda nosiť zo zeme. Ľahké je, keď pes pozná povel – chyť – pri hre s loptičkou, potom stačí vymeniť loptu za disk a máme vyhrané.                            
Keď už pes berie disk rád do papule, skúsime sa s ním o neho ľahko preťahovať. Pokiaľ sa o neho i naďalej zaujíma, môžeme mu ho z krátkej vzdialenosti (asi 2 metre) ľahko hodiť. Neskôr vzdialenosť predlžujeme. Pes sa ale väčšinou snaží chytiť disk priamo u nás, preto budeme potrebovať pomocníka, ktorý psa v požadovanej vzdialenosti od nás pridrží. Môžeme i využiť povely zo základného výcviku – stoj – alebo – čakaj a tak udržať psa v potrebnej vzdialenosti od nás i bez pomocníka. Časom, pri opakovanom tréningu pes už pozná, že si má trochu „nadbehnúť“. Akonáhle začne s chuťou disk chytať – väčšinou výskokom, zo zeme alebo priamo z rozbehu, môžeme disk hádzať rôznym smerom i pod rôznym uhlom. Je zbytočné ho hádzať príliš vysoko, psovi sa zle chytá a o hru potom stráca záujem.
                                                                       
Hádzanie by sme si mali najskôr natrénovať sami bez psa, aby sme mu potom jeho snaženie zbytočne nekazili. Hádzať sa dá celou pažou alebo len zápästím. Na švihu a následnej rotácii potom závisí let taniera.
Disk by sme nikdy nemali hádzať viacerým psom naraz. V zápalu hry by mohlo dôjsť k vážnej zrážke a následnému zraneniu. Výbornou zmenou je hádzanie disku medzi viacerými osobami, pričom pes sa ho nadšene snaží chytiť. Ten totiž takmer vždy vyhráva.

Musical Canine Freestyle
                                                                                                    

Heel - work to music, free - style alebo tiež tanec so psom. I keď sa to tak nezdá, táto činnosť patrí naozaj medzi športy. Nejedná sa totiž o tanec ako taký, ale psovod so svojim psom vykonáva podľa rytmu hudby rôzne cviky poslušnosti, ktoré sú ešte podľa štýlu tanca rozšírené o iné zaujímavé prvky a figúry.
Styl heel- work svojimi prvkami pripomína viac cviky poslušnosti a vyžaduje, aby psovod pôsobil iba ako sprievod psa, ale súčasne sa tiež musí pohybovať v rytme hudby. Pes sa nesmie od neho vzdialiť na viac než 120 cm. Musí byť stále u psovoda – teda pri nohe, pred ním, za ním alebo v diagonále. Povolené nie sú žiadne skoky a cviky, pri ktorých sa pes pohybuje medzi nohami psovoda. Vyžadované je presné prevedenie cvikov.                                                                           
Free - style je už podľa názvu podstatne voľnejší. Sú povolené rôzne cviky a figúry, ktoré však nesmú ohroziť zdravie psa ani psovoda. Dovolená je i väčšia vzdialenosť medzi psom a jeho pánom. Ten môže do zostavy zapojiť i vlastné tanečné kreácie. Pri tomto štýle sa fantázii medze nekladú.
Tanec so psom je vlastne taká „voľná disciplína“ v súťažiach poslušnosti. Obdobná disciplína sa tiež vyskytuje vo westernovom jazdení.

Základy tohto športu boli položené v Kanade koncom 80.rokov cvičiteľmi psov zameranými na výcvik poslušnosti – tam nazývaný obedience. Začiatkom 90. rokov sa rozšíril do Európy, USA a Anglicka (niekedy je za zakladateľa tohto športu označovaný Angličan John Gilbert). Neskôr bola založená svetová organizácia tanca so psom – WCFO. Tá mala ako hlavnú úlohu stanoviť presné súťažné pravidlá a určiť rozhodcov pre tento šport. Najčastejšie sa môžeme stretnúť s týmto športom na takmer všetkých väčších výstavách v podobe atraktívnych ukážok.                                                                        

Výber psa. Pokiaľ sa chceme venovať tomuto športu, nemusíme mať žiadne zvlášť vhodné plemeno, ako u niektorých iných športov. Nezáleží ani na veku psa a psovoda – na súťažiach sú vyhlasované detské i seniorské kategórie. Šteňatá na súťaže samozrejme nemôžu. Dôležitá je povaha psa a aspoň čiastočný zmysel pre rytmus u psovoda. Pes musí mať snahu s psovodom spolupracovať. Pokiaľ si najskôr pôjdeme vyberať šteniatko pre tento šport, nemalo by byť ani hanblivé a ani príliš dominantné, skôr hravé a zvedavé.
Dospelý pes by mal mať aspoň základný výcvik v poslušnosti. Práce s ním potom bude ľahšia a väčšinu prvkov uplatníme pri nácviku súťažnej zostavy. Bežne pri výcviku psa motivujeme maškrtou alebo hračkou a u tejto činnosti to platí dvojnásobne, hlavne u menej aktívnych psov. U dospelého psa musíme sami zvážiť, či bude pre neho výcvik milým spestrením alebo len nutným zlom. Záleží na povahe. Nie každý pes má rád exhibíciu pred tlieskajúcimi divákmi a ich pozornosť. Na súťažiach sa totiž nehodnotí len poslušnosť psa, ale hlavne radostná, dokonalá a nenásilná súhra účinkujúcej dvojice.                                      

Výcvik. Začíname cvičiť na kľudnom a nerušenom mieste. Najskôr nacvičujeme jednotlivé cviky, ktoré si musíme pre dobrú a rýchlu komunikáciu so psom krátko a zrozumiteľne pomenovať. Za dobre splnené cviky musíme psa nadšene chváliť a neistého významne povzbudzujeme. Celý výcvik musíme prispôsobiť temperamentu, veku a veľkosti psa. Nie každý cvik musí byť totiž pre nášho psa vhodný. Pes by nás mal pri výcviku neustále sledovať. To docielime tak, že zo začiatku držíme vo voľnej ruke maškrtu alebo hračku, po čase ich schováme do vrecka a používame ich len ako odmenu. Až pes bude cviky spoľahlivo zvládať, začneme je zoraďovať do zostavy. Je vhodné ju rozdeliť na niekoľko sekcií. Pri dobrom sústredení psa môžeme neskôr začať nacvičovať i v rušnejšom prostredí. K dobre nacvičenej zostave potom vyberieme vhodnú hudbu. Je naozaj ťažké vybrať tú správnu. Mala by mať stredné tempo, nemala by byť ani krátka a ani dlhá (na závodoch to môže byť dôvod k diskvalifikácii) – teda okolo 5 minút, vhodné sú rôzne orchestrálne skladby, pretože spev pôsobí veľmi rušivo a odpútava pozornosť divákov od výkonu psa. Celú choreografiu si musíme najskôr dôkladne premyslieť, aby sme potom zbytočne neplietli psa. Môžeme to urobiť i naopak, že na vybranú skladbu potom nacvičíme potrebnú zostavu cvikov. Dôležitou súčasťou vystúpenia na závodoch je i nápaditý odev psovoda (porota ho bodovo ohodnotí), pes však žiadny oblek mať nemôže. 

                                                                      

Základné doporučené cviky pre zostavy:
Chôdza pri pravej alebo ľavej nohe – pes sa pohybuje pri pravej alebo ľavej nohe psovoda do rytmu hudby, nesmie predbiehať ani sa oneskoriť.
Chôdza bokom – pes ide bokom na ľavú či pravú stranu. Robí tzv. prekroky. Psovod môže byť vedľa psa alebo čelom k nemu.
Cúvanie – pes priamo cúva vedľa psovoda, pred ním, okolo neho alebo ľubovolne určeným smerom aspoň 2 metre.
Obiehanie – pes svojho psovoda obieha v ľubovolne veľkom kruhu z pravej alebo ľavej strany. Psovod môže stáť alebo sa pohybovať.
Otočka – pes sa otáča okolo svojej osi na pravú alebo ľavú stranu, vedľa psovoda alebo i ďalej od neho.
Plazenie – pes sa plazí vedľa alebo pred psovodom, pod ním, okolo neho alebo ľubovolne určeným smerom.
Preskoky cez ruky a nohy – pes preskakuje rôzne nastavené ruky i nohy, preskakuje spojenými rukami, cez chrbát psovoda a pod., môže preskakovať i pomôcku, ktorá je súčasťou vystúpenia.
Prepletanie medzi nohami alebo rukami psovoda (slalom) – pes pri každom kroku psovoda prebieha pod jeho predkročenou nohou.                                                                                         
Váľanie sudov – pes z východzej polohy z ľahu alebo zo stoja váľa sudy pred psovodom, vedľa neho alebo i za chôdze. Obtiažny cvik, výhodu majú tí, ktorí už pred tým naučili svojho psa cvik – „mŕtvy“ alebo tiež nazvaný „placka“.
Poklona – je to obdobná poloha, ako keď pes vyzýva svojho pána alebo iného psa ku hre, teda predné nohy má položené po celej dĺžke na zemi a zadnými nohami stojí.
Podávanie labky – tento cvik snáď vie každý pes a ľahko ho doučíme za podpory maškrty.
Panáčkovanie – chôdza len po zadných nohách. Pes tiež môže pri panáčkovaní sedieť. Pre malé psy je to cvik ľahký, veľkým plemenám môže robiť vážne problémy a nie pre každého je vhodný.
Vysoký krok – kráčajúci pes zdvíha predné labky čo najvyššie.
Skok do náručia – pes na daný povel psovoda vykoná tento cvik, nesmie mu pomáhať ani ho zdvíhať. Veľmi efektný cvik k ukončeniu zostavy.
                                                                                     
Všetky cviky môžeme podľa vlastnej fantázie obmieňať alebo vymyslieť nové nápaditejšie. Vždy nesmieme zabudnúť na našu i na bezpečnosť psa. Niektoré manipulácie so psom sú zakázané a môžu byť dôvodom k diskvalifikácii na závodoch. Je to napríklad zdvíhanie psa do náručia alebo za labky. Ďalšie obmedzenie a podmienky sú uvedené v súťažnom poriadku klubu tanca so psom.

Závody. Súťaže sa poriadajú podľa súťažného poriadku a pravidiel stanovené Klubom tanca so psom. Ten takisto zaisťuje i rozhodcov. Súťaže môžu mať rôznu úroveň – miestne, krajské, majstrovstvá republiky, medzinárodné majstrovstvá, majstrovstvá Európy alebo majstrovstvá sveta.                
S ohľadom na počasie sa konajú prevažne v halách, kultúrnych miestnostiach a pod. Závodnou plochou je potom koberec, preto by sme mali psa, pokiaľ na neho nie je zvyknutý, na tento povrch včas navykať.
Pred každým závodom by sme mali poznať súťažný poriadok a podmienky súťaže, na ktorú sa chceme prihlásiť. Môže byť organizovaný v rôznom štýle (heelwork alebo free style) a podľa toho potom do našej súťažnej zostavy zaradíme odpovedajúce cviky. Väčšinou sa konajú v štýle free style. Klub zvyčajne určí základné povinné prvky, ktoré musí každá súťažná zostava obsahovať – otočka, chôdza pri nohe, obiehanie, cúvanie a tanec na diaľku. Cviky musia byť aspoň štyri z týchto piatich, ostatné prvky si určuje psovod sám. Výkony posudzuje vždy trojčlenná porota.                                        
Vyhlásené bývajú kategórie – detská, mládež, dospelí, začiatočníci – deti i dospelí, skupiny zdravotne postihnutých a pod. – záleží na možnostiach organizátora. Než sa však prihlásime, mali by sme nejaké závody zhliadnuť ako diváci.
                                                                               

Coursing – športový hon na zajaca
                                                                    

Sú to prírodné dostihy, predchodcovia dostihov na dráhach. Behajú sa na dráhe v prírodnom teréne, kde pes (môžu bežať rôzne plemená) zdoláva rôzne prekážky – stromy, kríky, vodu a snaží sa dobehnúť umelú vlečenú návnad

                                         

Dostihy „races“
                                                                                                  
Zúčastňujú sa ich chrty vybiehajúci zo štartovacích boxov, a po upravenej dráhe (tá musí mať pravidelný tvar napr. ovál) sledujú umelú návnadu – vlečený igelitový strapec. U nás mediálne nepreferovaný, ale veľmi napínavý a zaujímavý šport.

                                                                                           
           
Dog-packing
                                            

K noseniu bremena používali svojich psov už odpradávna niektoré indiánske a severské kmene. Pri zdolávaní náročných terénov boli psy, i keď mali náklad, predsa len podstatne pohyblivejší, menej nároční a vzhľadom ku svojej veľkosti i viac uniesli, než napríklad kone. Neskôr tento spôsob „presunu“ materiálu prevzali prospektori, lovci kožušín, trapperi a rôzni dobrodruhovia či cestovatelia. Tí, ktorí sa pohybovali prevážne v horách, prípadne chceli využiť vlastných psov i pre inú činnosť než je lov, záprah a stráženie. Alebo bol pre nich kôň príliš nákladný a náročný. U nás je nosenie bremena aktivitou, ktorá doplňuje turistické športy. Pes s batohom nás môže sprevádzať na potulkách prírodou, ale môže nám tiež nosiť nákupy z obchodu.     

Psie batohy. Pes svoj náklad nesie v postranných batôžkoch, ktoré sú veľmi podobné cyklobatohom. V hornej časti sú spojené popruhmi alebo pruhom pevnej látky (napr. celtovina) s vetracími otvormi. Na hornom pruhu niekedy bývajú remene k upevneniu napr. deky, spacieho vaku alebo prebytočného zvršku psovoda. Spodné časti batohov sú spojené brušným popruhom s prackou. Oba batôžky sú pre lepšie upevnenie spojené hrudným popruhom. Veľkosť by sme mali zvoliť podľa plemena psa. Psie batohy kúpime u takmer každej firmy, ktorá vyrába špeciálne potreby pre psov. Šijú sa väčšinou v univerzálnej veľkosti.

Využívať k noseniu bremena môžeme každého väčšieho (výška v kohútiku aspoň 50 cm), ale hlavne zdravého a dospelého psa. Vzhľadom k zaťaženiu kostry, musí mať pes ukončený fyzický vývoj (najskôr 1,5 ročný). Záťaž má rozloženú v oblasti za kohútikom a na lopatkách.
                                                                                  
Tréning.. Pes by mal mať aspoň základný výcvik poslušnosti, t.j. chôdza na vodítku, povely – „ku mne“, „k nohe“, „zostaň“, „čakaj“. Najskôr nacvičujeme nosenie batohov bez záťaže. Psovi nasadíme batôžky (pri tom ho ukľudňujeme a chválime) a pripneme ho na vodítko. Temperamentným jedincom ich nasadíme po výdatnej prechádzke. Nesmieme mu dovoliť, aby sa s batohom váľal alebo sa ho snažil iným spôsobom zbaviť. Dobre sa odreaguje, keď ho vezmeme na kratšiu prechádzku do známeho prostredia. Pokiaľ sa chová kľudne a batohov si nevšíma, výdatne ho chválime.         
Nosenie záťaže v batohoch. začneme cvičiť, až si pes na prázdny dobre zvykne. Zo začiatku je vhodné dávať do batohu len mäkké veci. Pes si totiž musí také zvyknúť, že je o niečo širší. Často nevedomky zavadí o každý predmet alebo i strom, ktorý je pri ceste. Najbližšie sú naše nohy, preto psa vedieme vždy na krátkom vodítku pred nami. Takisto by sme mali psa naučiť prekonávať s batohmi rôzne prekážky a začíname samozrejme od tých nízkych (spadnuté stromy, rôzne priekopy alebo tiež i schody).
Pri prechode na skutočnú záťaž by sme si mali pamätať aspoň týchto pár zásad..
Batoh by mal byť vždy vyvážený a musí psovi dobre „sedieť“. Nemali by sme do neho dávať ostré, rozbitné alebo cenné veci (fotoaparát, doklady apod.). Každú pre psa lákavú potravinu by sme mali uložiť do uzatvárateľných sáčkov. Hlavne u krátkosrstých a hladkosrstých psov musíme dôkladne dbať na to, aby ich obsah batohu (fľašky, konzervy a pod.) nikde netlačil. Nezabúdajme, že pri rýchlejšom pohybe sa môže záťaž v batohu rôzne premiestňovať. Doporučená záťaž je 1/3 hmotnosti nášho psa. Dobre trénovaným psom nerobí problém ani väčší záťaž (môže to byť až 1/2 hmotnosti psa). Nedoporučuje sa však dlhodobo psa preťažovať, i keď vieme, že je vo výbornej kondícii.
                                                                                                    
Ani zacvičené psy by sme s batohmi nemali púšťať na voľno. Nosenie batohov je predsa „práca“, ale pri povele „voľno“ má pes potrebu sa prebehnúť a náruživí lovci by nám i s batohmi mohli niekde zmiznúť za zverou alebo milovníci vody v najbližšom potoku (toto nebezpečenstvo hrozí hlavne pri teplom počasí). Kľudného a dobre ovládateľného psa môžeme pustiť i s nákladom na voľnejšom priestranstve, kde sa nemôže zachytávať za kríky či stromy. Ne každý pes sa naučí prekážky obchádzať a obsah batoha už by potom nemusel mať odpovedajúcu konzistenciu.
So záťažou potom psa trénujeme na určené vzdialenosti. Začíname krátkymi vychádzkami do okolia a postupne ho berieme i na ďalšie výpravy v rôznom tempe. Psy majú väčšinou spočiatku potrebu ísť s batohmi veľmi rýchlo, ale časom si na určené tempo zvyknú. Opatrný by sme mali byť, keď je teplejšie počasie. Hrozí tu nebezpečenstvo prehriatia jeho organizmu, preto nezabudnime na vodu i pre psa, zmiernime tempo a zvolíme cestu, ktorá vedie v tieni.
Nosenie batohov musíme psa postupne naučiť, tak ako pri každom inom výcviku byť dôsledný a často ho chváliť. Jedine tak získame pracovitého pomocníka k vychádzkam do prírody alebo i na extrémne závody.

 Bikejöring

Ďalšie odvetvie ťažných športov obľúbené hlavne u tých, ktorí vlastnia len jedného psa a chcú sa venovať niektorému z rychlostných disciplín. Jazdci so psím záprahom v období, kedy nie je sneh, trénujú na kolieskových vozíkoch. Bikejöring sa vyvinul ako jedna z letných alternatív (okrem behu so psom a jazde na kolobežke so psom) pre tých, ktorí sa venovali zimným športom, napr. skijöringu. V našom miernom pásme býva, snáď okrem hôr, snehu skromne, a tak sa stal po čase samostatným športom.         

Vhodné plemeno psa je rovnaké ako u iných ťažných športov. A tiež ako u nich začíname s plnou tréningovou záťažou až po ukončení telesného vývoja nášho psa. I keď je kondícia a zdravie jazdca veľmi dôležité, rovnako podstatné je zvládnutie techniky jazdy v nerovnom teréne.

Vybavenie
Pes potrebuje dobre padnúci postroj typu "sprint" alebo "turist" (ako stopovací). Psovod, teda jazdec musí mať výbavu obsiahlejšiu. Samozrejme bicykel s hrubou vzorkou, tomu odpovedá horský závodný. Na začiatok a na rekreačné jazdy nám postačí akýkoľvek starší, ale vo výbornom technickom stave. Tzn. dobré brzdy, pevný rám a zosilnené špice. Pes je s bicyklom spojený odpruženým ťažným lanom dlhým asi 3 m. Pre jazdca je na závodoch povinná cyklistická prilba, je však nemenej nutná i pri tréningoch. Ďalšími vhodnými doplnkami sú chrániče kolien a lakťov. Takisto správne zvolená športová obuv je ďalšou zárukou bezpečnej jazdy. Nie len že sa nesmie na pedáloch šmýkať, ale tiež v nej budeme niekedy i behať. Cyklocomputer nie je nutný, ale ak ho máme, poskytne nám mnoho užitočných údajov o výsledkoch tréningu (priemerná rýchlosť, doba jazdy, celková dĺžka prejdenej trate i najvyššia rýchlosť, ktorú sme krátkodobo dosiahli).
                                                                             
Tréning
Na bicykli snáď vie jazdiť každý alebo aspoň ten, ktorý sa o tento šport zaujíma. Pes potrebuje výcvik ako u canicrossu alebo skijöringu. Teda 100% ovládať všetky potrebné povely. Veľmi dôležitá je opäť výchova - zvykanie na zver, správanie sa k iným psom a pod. Najskôr postupne psa musíme navykať na pohyb bicykla za ním. Tu je najlepší pomocník, ktorý pri štarte psa podrží a pokiaľ to bude nutné (pes je neistý, otáča sa, ide do strany a pod.), chvíľu vedľa neho beží a spolu s jazdcom ho povzbudzujú. Pokiaľ však spoľahlivo zvláda beh so svojim psovodom, mal by reagovať na povel "go" i pred bicyklom. Dĺžku trasy postupne predlžujeme podľa kondície psa. Spoločným tréningom si zdokonaľujeme výdrž, obratnosť a techniku jazdy na rôznom povrchu. Na pevnom podklade (asfalt alebo betón) trénujeme len krátke prejazdy. Na asfaltovej ceste sa bude pohodlne jazdiť nám, ale psovi zničíme pohybový aparát i ďalšiu chuť behať. Pokiaľ takto ideme so psom po ceste, dopúšťame sa i dopravného priestupku. Takže jazdíme po lesných a poľných cestách - vždy s ohľadom na okolie (napr. v lese zbytočne nekričíme). Jazda so psom pred bicyklom je pomerne riskantná záležitosť. Počítame s tým, že bicykel má veľmi malú stabilitu. Musíme sa naučiť predvídať a veľmi rýchle hodnotiť situáciu. Za každou zákrutou môže byť niečo nečakaného. Príjemné prevezenie sa s ťažko ovládateľným psom môže zmeniť na bláznivú jazdu nezriedka končiacu nepríjemnú haváriu. A nemusí byť na vine ani pes. Stačí, keď sa budeme trebárs snažiť na klzkom povrchu niekoho alebo niečo obísť, stratíme trochu rovnováhu a úraz je tu. Preto musíme takisto neustále sledovať okolie i chovanie psa (to nám prezradí omnoho viac než čo sami vidíme). Trénovať musíme pravidelne a často (najlepšie denne). Pokiaľ si naivne myslíme, že vyraziť so psom raz za týždeň stačí, tak sme na veľkom omyle. Pes zabúda povely, my zručnosť a jazda potom nebaví ani nás, ani psa. Dávame pozor, aby sme psovi nespôsobili úraz. Napr. prejsť mu labky, spadnúť na neho alebo to najhoršie, keď sa mu chvost zamotá do kolesa či reťaze. Za týranie môže byť považované naplno trénovať psa v príliš teplom počasí (nad +15°C).
Tréning vždy objektívne vyhodnotíme a podľa výsledkov sa zameriame na odhalené nedostatky.